„Ktorého?“ – shrôzou som sa spýtala, lebo poznám hlavne rovesníka nášho Benjamínka.
„Toho, ktorýtento rok zmaturoval a mal ísť na vysokú“.
Neveriacky somkrútila hlavou. Mysľou mi prebleskol celkom čerstvý zážitok. Práve sme boliv jednej firme objednať výrobu stolíkov pre deti a nesmierne sa mipáčila velikánska fotografia visiaca majiteľovi firmy na stene nad pracovnýmstolom. Usmievali sa z nej tváre štyroch mladých ľudí a jedného dieťaťa.
„To sú moje deti“– vysvetľoval majiteľ zachytiac môj pohľad. Poznala som ich, lebo poznám jehomanželku, ktorá poslednú dcérku porodila v 47 rokoch. Ohromná ženaa matka.
Keď som domaodkladala tašku, prirútil sa Benjamínko a hodil sa mi okolo krku. Je voveku prítulnosti, ktorá nepotrvá dlho, tak som to jeho objatie nasávala dozásoby.
Trošku sa cezprázdniny sem-tam nudí, keď neprídu kamoši, tak som sľúbila, že sa pôjdemepobicyklovať. Pridala sa aj odmaturovaná čerstvo prijatá vysokoškoláčka. Povedala som im, čo sa staloa trvala na prilbe u Benjamínka. Potom sme už šľapali do pedálovpoľnými cestami a dedinkami v okolí. Ani námaha, ani vietor svištiaciokolo uší neprehlušili bolesť vo mne. V jednej vari najzapadnutejšejdedinke sme sa zastavili v krčmičke na kofolu.
O chvíľu sapri nás zastavil na pivko náš jediný známy domáci dedinčan a hneď na mňaspustil:
„Počuli ste?Pôjdeme na pohreb“- oznámil mi s nikdy nechýbajúcim úsmevom.
„Počula. Čo sa muvlastne stalo?“ – vedela som len o páde z bicykla na kameň.
„Ani poriadneneviem, padol akosi nešťastne a potom sa veľmi rýchlo vedelo, že to nebudedobré, tak rodičia ešte stačili podpísať darovanie orgánov – bol to mladý pevnýchalan, aspoň niekomu pomohol, keď už sa to stalo.“
„Z koľkých detíbol? – nebola som si istá, či šiestich alebo siedmych. O to viac maprekvapila odpoveď:
„Z ôsmych. Štyridievčatá a štyria chlapci. Tak ako my, len my máme tri dievčatáa troch chalanov.“ – pokračoval radorečný spoločník. V kočíku vedľaneho spal jeho najmladší, palček v ústach, nožička vyložená pohodlne nabočnici.
„Osem?“ – užaslasom. Vedela som, že bývajú na činžiaku, spomenula som si na aktivitu matkytejto rodiny pri chystaní prvého svätého prijímania našich synkov na jar.Všetkým deťom ušila symbolické snehobiele srdiečka. Niekoľkokrát sme sa dávnejšie náhodne stretli a prehodilipár slov. Obdivovala som túto krásnu ženu s dlhokánskymi vlasmi, nádhernoutvárou a peknou ženskou postavou. Obdivovala som jej aktívny prístupk životu, jej praktické riešenie každodenných situácií,jej prijímanie detí, tak ako prichádzali. A ony prichádzali obdarenénadaním aj matkinou krásou...
„Ťažko vôbecprijať takúto správu, nieto zažiť a prežiť odchod dieťaťa...“ – dumala somnahlas.
Odpovedal opäťs úsmevom od ucha k uchu: „Väčšine ľudí je ťažko tie deti už vôbecdnes prijať a priviesť na svet“- hodil hlavou ku kočíku.
„Viete koľkoposmechu sme si s malým zažili? A to žijeme tu, v zastrčenejdedine“- stále sa len usmieval.
Potom sme tamsedeli v záplave jeho rečí o živote, ľuďoch a celkom prostýchkaždodenných veciach. Zniesol sa na nás červenkastý súmrak a dcéra sa zdvihla, že jejje už akosi chladno. Až keď sme znova začali krútiť pedálmi, pocítila somnesmierny chlad. Prečo som ho necítila v tej krčmičke pod klenboupodvečerného ružového neba v dedinke Pánu Bohu za chrbtom v rozhovore s usmiatym otcomšiestich detí?
